Novoročný príhovor
Drahí duchovní otcovia, vážení rodičia, milé deti, kolegovia, priatelia, nové rodiny,
na úvod vám prerozprávam niekoľko veľmi krátkych príbehov z týchto prázdnin. Skúste si všimnúť, čo majú spoločné.
Počul som príbeh jedného otca a syna – a obaja dnes sedia medzi nami. Vybrali sa spolu na hrebeňovku Nízkych Tatier. Pre jedného bolo náročné jednoducho kráčať ďalej, od pútača k pútaču. Pre druhého možno ešte náročnejšie vypnúť vlastnú hlavu a zostúpiť o pol metra nižšie – do sveta svojho dieťaťa. Obaja však niečo obetovali. A práve vďaka tomu spolu zažili krásny prázdninový čas.
Videl som rodiny z našej školy, ktoré boli ochotné sa pre dobrú vec doslova zablatiť. Iné rodiny zase venovali svoj prázdninový čas spoločnej formácii a budovaniu svojich rodín.
A teším sa aj z našej vyvoňanej školy. Za tým, že tam dne budeme môcť vojsť, je množstvo práce nášho backoffice tímu, pani upratovačiek a ďalších ľudí. Dokonca aj jedna naša predškoláčka by vám vedela povedať, aké je to tráviť časť prázdnin v škole, keď tam mama tú školu tak vyvoniava.
A videl som aj jedného otecka z našej školy, ktorý venoval čas zo svojej dovolenky, aby nám na školskom dvore postavil našu prvú libellusácku futbalovú tribúnu.
Jedna rodina sa dokonca presťahovala z Oravy do Bratislavy.
Tieto príbehy majú jednu vec spoločnú.
Dobré veci niečo stoja.
Niekedy čas. Niekedy pohodlie. Niekedy námahu. Niekedy schopnosť ustúpiť zo svojho sveta a priblížiť sa k druhému.
Hovorí sa: čo nič nestojí, za nič nestojí.
A myslím si, že aj tento školský rok nás bude niečo stáť. Po prázdninách budeme musieť znovu roztlačiť tie naše káričky. Deti sa budú musieť znovu naučiť vstávať, pracovať, sústrediť sa, vytrvať. Učitelia budú musieť byť nároční na deti aj sami na seba. Vy, rodičia, budete nároční na nás – a je to dobre. Aj my budeme niekedy nároční na vás.
Pretože bez náročnosti na seba neporastieme – a chceme rásť!?
Ale všimnite si ešte jednu vec z tých príbehov, ktoré som spomínal.
Nikto z tých ľudí na svoju námahu nezostal sám.
A taká má byť aj naša škola.
Dieťa má svojich spolužiakov, učiteľov a tútora. Tútor má mentora. Učitelia majú svojich lídrov. Lídri majú riaditeľa. Riaditeľ má zriaďovateľov…
A niekto by sa mohol opýtať: A koho má zriaďovateľ? Kto je na konci toho celého?
Pre nás kresťanov je odpoveď veľmi jednoduchá.
Pána Ježiša.
A možno toto je jedna z najdôležitejších vecí, ktorú sa tento rok môžeme v škole učiť: že nikdy nie sme úplne sami.
Preto by som chcel dať deťom jedno veľmi jednoduché predsavzatie. Keď prídete ráno do školy, zájdite do kaplnky a pozdravte Pána Ježiša. A keď budete odchádzať, rozlúčte sa s ním. Nemusíte hovoriť nič veľké. Stačí pár sekúnd.
A možno si tak postupne vytvoríme návyk pripomínať si, že aj keď je niečo ťažké, je tu niekto, o koho sa môžeme oprieť.
A práve z toho vychádzajú aj dve jednoduché priority, na ktoré sa chceme tento rok v Libelluse sústrediť: ľudia a kvalita.
Kvalita znamená, že nechceme poľaviť z nárokov. Chceme ďalej zlepšovať učenie, sústrediť sa na čítanie, písanie, myslenie a na dobrú podporu každého dieťaťa. Ďakujem vám, rodičia, aj za spätnú väzbu, ktorú nám dávate. Vidíme, že kvalita vzdelávania je pre vás dôležitá – a je dôležitá aj pre nás.
Ale zároveň vieme, že samotná kvalita nestačí.
Potrebujeme ľudí a vzťahy.
A veľmi sa teším, keď vidím, že veľa dobrých vecí v našej škole už dnes vzniká práve spolu. Tak, ako vznikajú zmeny na našom školskom dvore v spolupráci s rodičmi. Alebo ako teraz vzniká skupina ľudí zo školy a rodičov, ktorá bude spoločne premýšľať nad tým, ako rozumne, zodpovedne a dobre uchopiť veľkú tému umelej inteligencie.
Pretože dobrá škola sa podľa mňa nerodí tak, že jeden človek všetko vymyslí.
Rodí sa z ľudí, ktorí majú rôzne dary, a dokážu ich dať dohromady.
A tak vám všetkým na začiatku školského roka želám, aby sme na jeho konci mohli povedať:
Niečo nás to stálo ale stálo to za to! A neboli sme na to sami.
Prajem nám všetkým dobrý a požehnaný školský rok.
Michal, riaditeľ