Hovorila som pred pár dňami s osobou, ktorá robí kurzy po celom svete v oblasti emocionálnej inteligencie. Pred skupinou vysokoškolských študentov rozprávala o „vine“ a položila otázku, na ktorú mal každý odpovedať pomocou aplikácie. Za čo sa cítiš vinný vo svojom živote? Najčastejšie sa opakovalo slovo “klamať”…
Všetci dobre vieme, že klamať nie je dobré a zároveň my môžeme byť často aktérmi klamstva. Snažíme sa naše deti viesť, že nemajú klamať a sme šokovaní keď zistíme, že nám klamali. Avšak keď nám samotným unikne nejaké klamstvo, veľmi ľahko si ho dokážeme ospravedlniť…
Niekedy neklameme len slovami, ale našim vlastným životom. Žijem bez toho aby som bola tým kým som. Niekedy dokonca neviem, kto vlastne som. Žijem podľa toho ako sa očakáva, že má žiť. Žijem rôznymi spôsobmi podľa toho, aký človek je vedľa mňa.
Čo je úprimnosť?
Byť úprimný znamená prejaviť (ak je to vhodné) to, čo sme urobili alebo si myslíme, správnej osobe v pravý čas.
Pravá úprimnosť spočíva v poznaní seba samého bez toho, aby sme sa klamali, alebo žili realitou odlišnou od tej ktorú máme pred sebou.
Na prvý pohľad sa to zdá byť jednoduché. No veľakrát je to veľmi komplikové. Ale stojí to za to! Poznáme známu vetu Sv. Augustína „pravda vás oslobodí“. Ak chcem žiť slobodne, musím spoznať samého seba a konať podľa toho kto a aký som.
Koľko kráť žijeme ako nám ukazuje tento obrázok…
Máme rôzne masky podľa toho aký je dnes deň a s kým budem. To nás ale vyčerpá. Problém však je, že niekedy ani nevieme kto sme. Alebo sa bojíme byť samým sebou.
Existuje kniha s názvom „Čo by si robil, keby si nemal strach“ od Borja Villaseca, ktorá sa zaoberá témou sebapoznania. Chcela by som vám dnes priniesť časť z tejto knihy, ktorá nám môže pomôcť v oblasti sebapoznania.
Prvý krok je nepochybne najťažší. Spočíva v tom, že budeme úprimní sami k sebe. Že sa odvážime nahlas povedať, že túžime po zmene. Že si uznáme, že táto zmena závisí výlučne od nás. Znamená to opustiť aroganciu, že všetko vieme a prijať, že náš spôsob myslenia a chápania života môže byť chybný a obmedzený. Tento proces žiada, aby sme prevzali zodpovednosť v riešení našich vlastných problémov. To, že si poviem: “som zodpovedný za to, aký som”, vedie k prevzatiu kontroly nad naším životom. Zaujímavé je, že čím väčší je náš strach, tým dlhší je náš zoznam výhovoriek a zdôvodnení prečo sa nemeníme. Stojí to však úsilie a niekedy naozaj veľa energie. Preto sa mnohí z nás odvážia urobiť tento krok až po tom, keď zažijeme nejaké utrpenie.
- PRVÁ ETAPA: POZNAŤ SA
Prvá etapa tohto putovania sa nazýva „sebapoznanie“. Tento proces je veľmi podobný vstupu do domu, ktorý bol dlhý čas opustený, odrezaný od sveta vonku. Väčšina z nás totiž už 20, 30 a dokonca aj viac ako 40 rokov nenavštívila, neupratala a nevyčistila svoj vlastný domov. To je dôvod, prečo nás po vstúpení okamžite obklopuje hrozivá tma. Preto je našou prvou reakciou rýchlo odtiaľ odísť.
Odvážni, ktorí sa rozhodnú vstúpiť naslepo, postupne zistia, že si naše oči zvyknú na nedostatok svetla. A po niekoľkých krokoch konečne nájdeme vypínač, ktorý hľadáme známy aj ako „vedomie“. A aký je šok pre nás niektorých, keď zrazu vidíme v akom stave sa nachádza náš vnútorný dom…
Takže poznať samých seba je procesom celkového zrekonštruovania nášho vnútorného domova. Nie je to otázka súdenia ani odmietnutia toho čo vidíme. Skôr ide o to pochopiť a prijať seba samých takých, akí sme. A pustiť sa do práce, (opraviť nábytok, vymeniť sklo, umyť riady) a v podstate urobiť všetko, aby sme sa skutočne cítili pohodlne vo vlastnom dome.
Inak povedané, sebapoznanie spočíva v uvedomení si našich “temných“ stránok. Preto sa často používa metafora „osvietenia“ na uvedomenie si, aké obavy, neistoty, nedostatky, komplexy, frustrácie, biedy, traumy a rany si nesieme počas života. Napriek tomu, že ich obchádzame a nechceme ich uznať, všetky tieto obmedzenia nás sprevádzajú 24 hodín denne. Skresľujú náš spôsob vnímania sveta.
- DRUHÁ ETAPA: ROZVÍJAŤ SA
„Nedovoľ, aby ti niekto povedal koľko vážiš. Ty si jediný, kto môže poznať tvoju vlastnú hodnotu.“ Muhammad Alí
Sebapoznanie sa nevzťahuje len na naše obmedzenia, ale aj na naše silné stránky. V tomto bode začína druhá etapa tohto vzrušujúceho procesu, v ktorej pracujeme na „osobnom rozvoji“. A v zásade ide o to, stať sa najlepšou verziou seba samých. Niet divu, že každý z nás sa narodil s radom vlastností, cností, schopností a prirodzených talentov. Ale pokiaľ nevieme ako ich objaviť a rozvinúť, zostávajú skryté v hĺbkach nášho bytia. Výzva spočíva v odlupovaní mnohých vrstiev cibule, ktoré nás oddeľujú od jadra. Nájsť kde sa skrýva naša skutočná podstata a kde znovu objavujeme našu obrovskú potenciálnu silu.
Medzi inými vecami nám osobný rozvoj umožňuje poznať a pochopiť fungovanie našej mysle, ako aj efektívnejšie ovládať a riadiť svoje myšlienky. Paralelne nás tiež pripravuje na prekonanie všetkých obmedzujúcich, falošných alebo nesprávnych presvedčení o tom, aký obraz o sebe máme. A to tak, že jedným z hlavných výsledkov tohto procesu je hojenie našho sebavedomia a zvýšenie sebadôvery.
- TRETIA ETAPA: VIESŤ SA
„Celý svet sa odsunie, keď vidí prichádzať človeka, ktorý vie, kam ide.“ Antoine de Saint Exupéry
Keď už vieme, kto sme a rozvíjame v nás potenciál, vstupujeme do tretej etapy: „vedenie hodnôt“. Prostredníctvom stratégie zameranej na zmenu nás táto fáza vedie k objaveniu našich talentov a povolania. Len tak môžeme orientovať svoj život k spoločnému dobru, vykonávajúc profesionálnu prácu ktorá je užitočná. Kreatívna a zmysluplná a prinesie úžitok ďalším ľuďom. Sú to odhalenia, ktoré nám umožňujú vytvárať bohatstvo a prispievať k hodnote spoločnosti.
Najkrajšie na tomto putovaní je, že v presnom okamihu, keď prekonáme obavy ktoré nám bránia byť slobodnými, začneme jasne počuť správy, ktoré nám posiela náš vnútorný hlas. Takto objavujeme účel, prečo sme tu. Zaujímavé je, že všetci ľudia ktorí sa zapojili do takýchto zmien, skôr či neskôr dospeli k rovnakému záveru: zmenou spôsobu ako vidíme veci, sa menia aj veci, ktoré vidíme. A život konečne začína mať zmysel.
Poznať sa, rozvíjať sa, viesť sa… Pozývam nás na to, aby sme kráčali po tejto ceste…
- Aká je dnes moja realita?
Jack Welch je viac ako 20 rokov, považovaný za najlepšieho šéfa podľa Business Week v 20. storočí. Vždy keď vystúpil na nejakom meetingu so svojím tímom, hovoril: “Postavte sa realite takej aká je. Nie aká bola, alebo aká by ste chceli aby bola”.
Aká je dnes moja realita? To je základ pre úprimnosť. Poznať svoju realitu. Úprimnosť so sebou je cesta k uzdraveniu. Takúto pravú úprimnosť môžeme prirovnať k diagnostike nejakej choroby. Diagnóza je prvý krok k uzdraveniu.
- Aká je hodnota, ktorú si najviac vážite vo vzťahoch s inými ľuďmi?
Keď sa v anketách pýtali ľudí aké sú pre nich najcennejšie hodnoty, na prvom mieste boli lojálnosť a úprimnosť.
Pred chvíľou sme si čítali, že úprimnosť je: prejaviť (ak je to vhodné) to, čo sme urobili alebo si myslíme, správnej osobe v pravý čas.
Predtým sme rozoberali úprimnosť k sebe, teraz sa zamyslime nad úprimnosťou k iným.
Nikto nemáme radi, keď sa hovoria veci za chrbtom. Ak príde ku mne osoba a povie mi veci s láskou, keď sa nespráva afektovane, cítime, že vtedy je to úprimné. Byť úprimný k ostatným niekedy stojí úsilie. Je to boj. Niekedy totiž pravda bolí. Ale ak dokážeme byť úprimní jeden voči druhému, je to niečo naozaj nezaplatiteľné…
Mojej známej kamarátka otehotnela veľmi mladá a nebola vydatá. Väčšina ľudí z jej okolia jej odporúčali aby išla na potrat. Priateľka jej (aj keď vedela že to nebude mať ľahké) povedala aby si bábätko nechala. Nebolo to ľahké povedať, lebo ani tá kamarátka to nechcela počuť. Dokonca sa na ňu veľmi nahnevala a prestala sa s ňou baviť. Po desiatich rokoch to dievča malo veľký problém a rozhodla sa že zavolá tejto kamoške. Tá sa veľmi čudovala. Ale ona jej povedala: Vtedy keď som otehotnela, tak mi všetci hovorili iba to, čo som chcela počuť. Ty si mi ale povedala bez strachu to, čo by bolo pre mňa najlepšie. Preto ti teraz volám, lebo viem, že mi povieš pravdu. Povedať pravdu môže byť niekedy veľmi ťažké, ale stoji to za to. Pravda buduje, klamstvo ničí. A to dievča bolo po potrate zničené. Ale až neskôr si to uvedomila…
- Ako rastieme alebo ako vieme spraviť, aby iní okolo nás rástli?
Rastieme keď máme okolo seba ľudí, čo nás majú radi, ktorí sú k nám úprimní lebo chcú naše dobro. Alebo keď povieme veci do oči, aby tí ktorých máme okolo seba mohli rasť.
Spôsob je ale veľmi dôležitý. Ako byť úprimný s ostatnými bez toho aby sme ich zranili. A to pri deťoch, ale aj medzi nami…
- Byť konštruktívny. Prečo chcem byť úprimná s danou osobu? Aká je moja motivácia? Keď máme hnev, treba sa zataviť. Keď je motivácia pozitívna, odrazí a to aj v prístupe k druhému. Vtedy vieme na jeho nedostatok alebo chybu upozorniť tak tak, že budú prínosom, nie urážkou.
- Mať cieľ a vyjadriť cieľ. Hovorenie pravdy by malo mať vždy stanovený ciel. Často sa ho nesnažíme jasne definovať pred tým, než začneme hovoriť. Čo chcem dosiahnuť tým, že hovorím pravdu?.
- Byť jasný a priamy. Nezafunguje keď pravdu vyjadríme hnevom, hrubými slovami. Nefunguje ale ani ak je povedaná umelo či príliš ozdobne… Vhodné je komunikovať tieto pravdy pokojne a jasne. Nikdy nie s hnevom. Je dobré premýšľať o tom, aké sú najvhodnejšie slová na vyjadrenie presného, stručného a pochopiteľného oznámenia.
- Byť ochotný počúvať. Často nepríjemná pravda zahŕňa obe strany. Takže ak sme schopní hovoriť pravdu, mali by sme byť tiež schopní aj počúvať. Úprimné konverzácie sú dvojcestné. Obe strany majú niečo povedať. Počúvať znamená otvoriť myseľ k pohľadu druhého. Ak dáme priestor, aby nám aj druhá strana povedala svoj názor a nehneváme sa, budujeme vzájomný rešpekt a dávame priestor na úprimnosť.
- Ako podporovať úprimnosť u deti:
- Byť pozorní v momentoch, keď dieťa hovorí pravdu a chváliť jeho správanie.
- Zistiť, aké sú dôvody keď klame a pokúsiť sa ich opraviť. (strach, aby nedostal trest, aby dosiahol to čo chce, aby mal pozornosť, sebaobrana, kvôli nízkemu sebavedomiu)
- Vytvoriť emocionálnu atmosféru dôvery (dieťa nemá mať strach byť odmietnuté)
- Nerobiť hodnotiace súdy, (nenazývať ho klamárom, zvlášť pred inými.. je iné pomenovať “skutok klamstva” a iné označiť niekoho klamárom…
- Keď je vyžadovaná úprimnosť, pridať aj zdôvodnenie.
- A to najdôležitejšie: Byť príkladom. Naše klamstvá, ktoré sa u nás vyskytujú, sú pozorované deťmi a neskôr napodobňované. PAMÄTAJME SI, že deti robia to, čo vidia… Ak nás vidia ako úprimných, ako neriešime situácie klamstvami, ako čelíme našim chybám jednoducho a s pokorou, ak v našom dome/trieda vládne atmosféra priaznivá pre pokojný dialóg, potom bude ľahšie odvážne a úprimne prijať zlý výkon.
Veľmi pomáha podporovať otvorenú komunikáciu. Aby každý mohol vyjadriť dôvody, prečo sme sa rozhodli jednať takto či onak.
Návyky pre materskú školu:
· Snažím sa hrať s ostatnými.
· Ak sa mi niečo nepodarí, poviem to.
Návyky pre základnú školu / 1 stupeň:
· Hrám sa s rešpektom k druhým.
· Pozerám sa v pravde na seba (ocením svoje dobré vlastnosti a pomenujem svoje slabé stránky a pracujem na nich).
Návyky pre základnú školu / 2 stupeň:
· Kým poviem svoj názor, zamyslím sa, či neublížim ostatným.
· Nemýlim si pravdovravnosť s drzosťou.
· Pozerám sa v pravde na seba (ocením svoje dobré vlastnosti a pomenujem svoje slabé stránky a pracujem na nich).